Milá Maťka, neviem, či si to uvedomuješ, ale zajtra sa vydávaš. Ja si to neuvedomujem, lebo ja sa ešte nevydávam. Inak, veľa ľudí mi v poslednej dobe niečo naznačuje, ale neviem kam presne mieria.... Tento blog však nie je o mne.
Odkedy blogujem, zisťujem, akým nesmiernym bohatstvom sa obklopujem. Písanie ma núti premýšlať, hodnotiť a hlavne nachádzať... vždy nové a nové inšpirácie. Jednou z nich je Joanna Zamarbidová, moja španielska kamarátka. Neviem ako vtesnám veľkosť tejto osoby do jedného článku, ale skúsiť to môžem.
Nastal ten čas, hľa, ako dlho čakal naň klas, že dostal sa k Tebe môj hlas.(zdroj: slovenské príslovia a porekadlá; "Vyčkaj času ako hus klasu")
Každý milý učiteľ, chcem aby si vedel, že aj keď nie si milý, nevadí. Určite si sa len ráno zabudol na seba usmiať v zrkadle. Alebo si si len nezvolil vhodné povolanie a ešte stále hľadáš, čo by ťa mohlo napĺňať. Možno máš len nedostatok autority, deti Ti na hodine vyrušujú, Ty máš toho plné zuby, a preto k nim nemôžeš byť milý. Možno, len nemáš dobrý kolektív, možno máš problémy doma, možno sa cítiš nedocenený a možno len ozaj nechceš pochopiť svoje poslanie...
Fascinuje ma mnoho vecí, rozhodla som sa ich spísať. Fascinuje ma, že aj keby som žila 1024 rokov, 5 mesiacov a 6 dní, každý deň by som mohla nájsť niečo, čo ma fascinuje. Fascinuje ma moja vlastná osoba, to že existuje. Tu na zemi, práve teraz.
Sú istí ľudia. Barbora a Martin. Osobne im venujem tento príspevok, pretože práve oni (alebo, aj oni) vo mne nechtiac vzbudili istý posun v zmýšľaní. Stáli pri mne v rozhodujúcich chvíľach života a vždy ma veľmi podporovali. Srandujem.... Nestáli pri mne v rozhodujúcich chvíľach a zatiaľ ma ešte ani veľmi nepodporili. Poznáme sa totiž ešte len veľmi krátko.
